Tri prúdy, tri svety. Človek-milión, živý bič a hľadanie pravdy v rozpadajúcom sa storočí.
Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československej republiky sa Slovensko ocitlo v novej kultúrnej situácii. Vojna však zanechala v ľuďoch hlboké rany — a literatúra to zaznamenala v troch odlišných hlasoch.
Po roku 1918 / vznik ČSR/ nastal veľký kultúrno – spoločenský rozmach Slovenska. Nová situácia v spoločnosti prispela k rozvoju školstva, vzniku rôznych vedeckých a osvetových inštitúcií, rastu kultúrnych a literárnych časopisov a pod.
Prvá svetová vojna otrasne zapôsobila na spoločnosť a zanechala ostré črty v myslení / psychike ľudí. Koniec vojny mal ohlas aj v umeleckých kruhoch. Spisovatelia sa zamerali najmä na tému vojny. Vo svojich dielach opisovali vojnové udalosti / hrôzy a zároveň protestovali proti vojne, snažili sa poukázať na jej zbytočnosť a nezmyselnosť.
Na literárnom živote sa zúčastňovali vedľa seba viaceré generácie, staršia generácia autorov pokračuje v realistickej tvorbe (napr. M. Kukučín, J. G. Tajovský), mladší spisovatelia experimentujú, sú inšpirovaní avantgardami, do prózy vnášajú prvky lyriky.
V medzivojnovej próze existovali tri prúdy:
Tvorivé nadväzovanie na literárny realizmus a jeho umelecká aktivizácia v medzivojnovom období.
Smer reagujúci na hrôzy vojny — vybičované city, deformovaná realita, pudové konanie postáv.
Experiment v jazykovej a štylistickej oblasti, lyrizačné tendencie, rozprávkovo-mýtický princíp.
Druhá vlna slovenského literárneho realizmu — autori sa obracajú predovšetkým k historickým témam: L. N. Jégé – Adam Šangala
Sociálno-psychologický realizmus — prienik do vnútra človeka v stave jeho spoločenského ohrozenia, podmieneného vlastným nepriaznivým osudom. V tvorbe autorov prevláda sociálna tematika — osudy obyčajných ľudí, vytláčaných na okraj spoločnosti. Tematická zakotvenosť diel v dedinskom prostredí. Autori: M. Urban – Živý bič, J. Cíger Hronský – Jozef Mak
Socialistický realizmus — v próze jeho vznik a rozvoj súvisí s paralelnou existenciou proletárskej poézie. Umelecky a organizačne sa spisovatelia združovali okolo časopisu DAV, názov ktorého vznikol z iniciálok krstných mien jeho zakladateľov Daniela Okáliho, Andreja Siráckeho a Vladimíra Clementisa. Autori: P. Jilemnický – Víťazný pád, O dvoch bratoch..., F. Kráľ
Tretí prúd prijal nové umelecké smery, dominuje v ňom experimentovanie v oblasti jazykovej a štylistickej. Do medzivojnovej prózy začali prenikať lyrizačné tendencie.
Spisovatelia naturizmu chceli slovenskej literatúre „otvárať okná" do Európy a popri tom sa neizolovať od domácich skutočností.
— charakteristika lyrizovanej prózyPróza naturizmu je spojená s autormi, ktorí vstupovali do literatúry v 30. rokoch 20. storočia — Dobroslavom Chrobákom, Margitou Figuli, Ľudom Ondrejovom a Františkom Švantnerom. Dominantou prózy naturizmu je lyrizácia vo všetkých zložkách (jazyk, prostredie, postavy...) prózy a rozprávkovo-mýtický epický princíp.
Vyhľadajte a vysvetlite rozdiel medzi pojmami:
Literárny smer 19. storočia (Émile Zola). Zobrazoval človeka determinovaného prostredím, dedičnosťou a fyziológiou. Zameranie na temné stránky života — chudoba, choroba, alkohol. Vedecká objektívnosť, presný opis bez idealizácie.
Slovenský medzivojnový smer. Lyrizovaná próza spätá s prírodou, mýtom a rozprávkou. Postavy sú vrastené do prírody, ktorá funguje ako symbol a archetyp. Hlavní autori: Chrobák, Figuli, Švantner, Ondrejov.
Opíšte, aká bola situácia na Slovensku (v Uhorsku) na prelome 19. a 20. storočia:
Slovensko bolo súčasťou Uhorska, vystavené silnej maďarizácii — uzatváranie slovenských škôl, spolkov, Matice slovenskej (1875). Hospodárska zaostalosť, masová vysťahovalecká vlna do Ameriky. Roľnícke obyvateľstvo žilo v chudobe, sociálnom úpadku a kultúrnej izolácii. Práve v takomto svete mal šancu prežiť len drobný húževnatý človek — človek-milión.
V takomto komplikovanom svete mal šancu prežiť len drobný húževnatý človek, človek-milión, ktorý nepriaznivý — až tragický osud — nesie trpezlivo a po každom otrase vstane a ide ďalej.
— charakteristika dobyJozef Mak dostal pri narodení do daru od Boha ukrižované ruky, ale nedostal ústa — o svojich citoch nevie hovoriť, všetko sa odohráva v jeho vnútri. Zvýraznená je fatalita — osudovosť — románu.
Jozef Mak, narodil si sa, a nik ťa nečakal okrem materinho strachu, nik ťa nevítal, neobdarúval, nuž dám aspoň to, čo ešte mám. Dávam ti ukrižované ruky, tie mi ostali z tejto noci. Vezmi si ich a nehľadaj k nim ústa ani potom, keď budeš ľuďom rozumieť a keď ťa budú chcieť nahovoriť, aby si si ústa od niekoho požadoval.
— biela postava (Boh) k JozefoviJozef Mak bude mať určený ťažký osud, pretože:
Princíp kontrastu:
manželský × nemanželský; pohodlný × pracovitý; nepoctivý × poctivý
nenápadná × krásna; verná × neverná; pokorná × hrdá; vnútri pekná × vnútri skazená
Postavy cítia silne, ale konajú zdržanlivo. Jozef miluje Marušu — ale ožení sa s Julou. Maruša má city, ale skazí ich. Postavy komunikujú v náznakoch, s odmlkami, nepovedia jasne, čo cítia, dávajú si pred seba masku, aby nikto do nich nevidel.
Princíp MASKY — zakrývanie skutočného
Nemanželský syn vdovy Evy Makovej s vopred určeným ťažkým osudom. Pred matkou a bratom ústupčivý, ale činorodý, pracovitý, húževnatý a poctivý. Pociťuje silný cit, no nie je schopný ho vyjadriť — dostal ukrižované ruky, ale ústa nie. Človek-milión — ten, ktorý vydrží všetko. Vždy koná, aj keď tichým, vlastným spôsobom (vezme si Julu bez vena).
Manželský syn, prudká a ťažko ovládateľná povaha. Hľadá jednoduchšie cesty (láka chlapov do Ameriky), nepoctivý — predá polovicu domu, ktorý postavil Jozef, opustí ženu i dieťa. V niektorých častiach diela mizne a zase sa vracia.
Na začiatku krásne, starostlivé dievča, mocné, hrdé. Po Jozefovom odchode na vojenčinu — choroba, alkohol a nešťastné manželstvo s Janom ju zmenia na nepoznanie. Jej duša sa skazí: nevšímavá k vlastnému dieťaťu, sľubuje Julu Hiriačkovi, láka ženatého Jozefa. Umiera drasticky — opitá sa utopí pri vyváraní bielizne.
Nízke, jednoduché dievča s chromou ľavou rukou. Prostá, ústupčivá, usilovná — robila aj za viacerých. Láska k Jozefovi ju mení: tvár jej opeknieva, ale na peknej duši, poslušnosti a pokore sa nič nemení. Jej srdce je oslabené bolesťou. Na konci má úsmev — vidí, že ju Jozef má naozaj rád — ale jej srdce prestáva biť.
Nájdite v živote Jozefa Maka nepriaznivé situácie — dokážte, že mal ťažký život.
Nemanželské dieťa vdovy · zlé znamenie pri krste · matka Eva ho biči viac ako Jana · ťažká drevorubačská práca v lese · odchod na vojenčinu, počas ktorej stratí Marušu · Maruša sa vydá za Jana · nešťastná láska · vezme si Julu, hoci ju miluje až neskoro · brat Jano predá polovicu domu · Maruša ho láka aj ako vydatá · smrť Maruše · smrť Julinho dieťaťa · neskoré poznanie, že Julu má rád · smrť Julu na konci.
Súhlasíte s názorom niektorých literárnych kritikov, že Jozef Mak prijíma svoj osud pasívne?
Nie je to úplne pravda. Jozef vždy koná — aj keď podľa svojej tichej, ústupčivej povahy. Niekedy však koná spôsobom, ktorý prekvapí celú dedinu (vezme si Julu bez vena, bez truhlice). Pasívny vzhľadom k osudu — neprotestuje proti predurčeniu — ale aktívny v každodennej práci, vernosti a húževnatosti. Človek-milión nie je obeť, ale ten, kto vydrží.
Obyčajný človek si a obyčajný človek musí zachovať veľký zákon sveta: musí v druhej múdrej tridsiatke žať, čo v prvej nemúdrej tridsiatke sial. Ani nech sa ti nesníva, aby si si zúfal, ba ani sa nežaluj, ani nezloreč.
Trp, Jozef Mak.
Človek-milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.
Vysvetlite významové súvislosti medzi menom hlavnej postavy a číslovkou milión.
Jozef Mak nie je jeden konkrétny človek — je jeden z miliónov obyčajných ľudí, ktorých dejiny nezaznamenajú. „Človek-milión" znamená anonymný, drobný človek, ktorého „spomínajú len ako ľudstvo, a nikdy nie ako človek". Mak však nesie v mene aj symboliku maku — drobného semienka, ktoré nepadne sa nestratí, ale klíči ďalej. Posolstvo: najpevnejší nie je kameň ani oceľ, ale obyčajný trpiaci človek, ktorý vždy znovu vstane.
Tento román chce byť bolestným výkrikom urazenej ľudskej dôstojnosti, výstražným hlasom tých, čo nevedia alebo nemôžu hovoriť. Chce dokázať, že na svete je len jedna kladná viera, jedna kladná pravda: viera a pravda tých, čo chcú budovať lepší svet bez sĺz, bez utrpenia a bez prelievania ľudskej krvi.
— Milo Urban o románePravdaže, frontové zážitky som nemal... vtedy ešte chlapec nič z tej hrôzy som nezažil, nevidel, no pozoroval som iné. To, čo sa odohrávalo za frontom, na našich dedinách. A tak som si položil otázku: či aj toto nebola vojna? Či na to máme zabudnúť? Či by sa aj o tom nemal napísať román?... Odpoveď znela kladne.
— Milo UrbanMladá žena, milujúca manželka a matka, ochotná kvôli rodine znášať aj poníženie. Pre nemanželské tehotenstvo (znásilnená notárom) ju dedina odsúdi. Eva mlčí — ľudia si myslia, že dieťa prijala dobrovoľne. Dedina jej odmietne pomôcť, hladuje so synom. Tichá, pasívna, nevzdorujúca. Keď farár odmietne pokrstiť dieťa a Adam prestane odpisovať z frontu — spácha samovraždu (utopí sa v rieke).
Jedna z najlepšie vykreslených postáv. Sama vychovala syna Štefana, presvedčí ho narukovať. Po správe o jeho poprave takmer sa zbláznila, začne poburovať dedinu proti pánom, vrchnosti a vojne. U nej z dediny sa najviac prejaví živelnosť. Zabijú ju vojaci bodákom, keď ide na čele dedinskej vzbury so slovami: „Mne nepríde!"
Prchký, koná pudovo, dezertuje z vojny. Symbolizuje živelný odpor ľudu. Vráti sa domov, nenájde Evu. Najprv zúri, potom pochopí, že jej niekto musel ublížiť. Chce zabiť notára — uvedomí si rozdiel medzi vojenským zabíjaním a vraždou civilistu. Stretne sa s Okolickým, ktorého od strachu porazí, ochrnie.
Zo zemianskeho rodu. Nečestný, vypočítavý, pohŕda obyčajným ľudom. V dedine ho nemajú radi. Po udalostiach s Evou a návrate Adama z frontu pije, stáva sa z neho troska. V závere románu naňho dopadne hnev dedinčanov — dostane porážku a utopí sa na rovnakom mieste ako Eva.
Prvý zmrzačený vojak vrátený z frontu — bezruký, nemý, s jazvou na tvári. Jeho uťatá ruka je symbolom vojny i bezmocnosti ľudí. Spolu s Ilčíčkou jediný pomáha Eve.
19-ročný chlapec, dospieva, keď musí narukovať. Uvedomí si prázdnotu fráz o vlasti, kráľoch. Chce ujsť do Poľska, ale matka ho presvedčí. Na fronte pod čatárom Rónom — bil, urážal vojakov. Štefan to nezniesol — lopatou udrel Rónu, ten zomrel. Štefana popravili. Na front sa ani nedostal.
Vyvíja sa od pasívneho odporu k vzbure. Ľud koná ako jeden, hovorí ako jedna postava — una anima. Nakoniec sa mení na živel, robí zúčtovanie s vojakmi, žandármi, obchodníkom, krčmárom, notárom. Cena si slobodu a prvýkrát si ju vybojuje vlastnými rukami. Stratené ruky → ruky znovu nájdené.
Ilčíčka (poburuje dedinu) · Adam Hlavaj (dezertuje, vracia sa, hľadá pravdu) · Štefan Ilčík (búri sa proti Rónovi) · dedina v závere (vzbura)
Eva Hlavajová (mlčí, znáša poníženie) · Ondrej Koreň (zmrzačený, nemý) · dedina v 1. časti
Eva, Adam, Ilčíčka, Ondrej Koreň, Štefan Ilčík — obyčajní ľudia, obete vojny a moci
Notár Okolický, čatár Róna, žandári, obchodníci profitujúci z vojny — predstavitelia moci a nečestnosti
Eva, Adam, Ilčíčka, Štefan, Ondrej Koreň, notár Okolický
Dedina Ráztoky — una anima. Hovorí jedným hlasom: „Pohlušiť pánov!"
Postavy konajú pudovo, málo rozmýšľajú o svojej situácii a viacej konajú. Pociťujú silný cit, všetko sa koná vo vybičovanej atmosfére:
Dej doplňovaný alebo prerušovaný lyrizujúcimi časťami (opis prírody).
Ráztočania spočiatku nechápali, čo je to vojna, čo im prinesie. Front bol ďaleko, nič nebolo zničené, nikto neumrel. Až keď sa domov vrátil zmrzačený Ondrej Koreň (bez ruky, nemý, s jazvou cez tvár — jeho uťatá ruka je symbolom vojny i bezmocnosti ľudí), začali pomaly chápať a rozumieť.
Postupne sa z frontu začali vracať aj ďalší, niektorí už neprišli nikdy, len poštár priniesol oznam o ich úmrtí. Vojna spôsobila Ráztočanom problémy aj nepriamo. Najviac sa to ukázalo na Eve Hlavajovej. Jej manžel Adam Hlavaj musel narukovať / odísť na front a ona ostala doma sama so svojím synom. Odlúčenie niesla veľmi ťažko, chcela, aby sa jej Adam vrátil domov.
Chodila prosiť o pomoc notára Okolického, ktorý ju znásilnil a ona s ním čakala dieťa. Musela mu sľúbiť, že o tom nikomu nepovie. Sľub síce dodržala, ale notár jej nepomohol. Evu veľmi odsúdila dedina, všetci sa od nej odvrátili, pohŕdali ňou, ponižovali ju, nikto — okrem Ilčíčky a Ondreja Koreňa — jej nechcel pomôcť.
Eva porodila chlapčeka, ale keď ho kňaz odmietol pokrstiť a dedina ju ďalej odsudzovala, Eva skočila do rieky a utopila sa.
Adam dezertoval / utiekol z frontu, odmietol bojovať, uvedomil si nezmyselnosť vojny a vrátil sa domov. Našiel svoj dom prázdny / opustený. Chcel sa dozvedieť, čo sa stalo a kto zapríčinil nešťastie, ale nikto nič nevedel. Pravdu sa dozvedel až od notárovho sluhu. Okolický sa veľmi zľakol po Adamovom návrate (Adam sa ukrýval v okolitých horách) a do dediny povolal vojenský oddiel.
Vojna sa skončila a domov sa vracali ozbrojení chlapi. Notár vydal príkaz ich odzbrojiť. Vtedy vypukla vzbura, notár chcel ujsť z dediny, ale dav ho chytil a opľúval. Notár sa napokon utopil tam, kde sa utopila aj Eva Hlavajová. Ľudia v dedine začali plieniť, podpálili krčmu / notársky úrad. Adam Hlavaj veril, že konečne príde spravodlivosť / nový svet.
Novela O dvoch bratoch je súčasťou zbierky Kompas v nás.
Autor sa stretáva so svojím priateľom Čermeňom na dovolenke / hubaní, strávia spolu niekoľko dní a rozprávajú si príbehy, ktoré na seba nenadväzujú — sú to samostatné novely. Hľadajú v rozhovoroch odpoveď na otázku, kde je skutočné šťastie človeka (majetok, láska, rodina, vlasť?).
Ostal doma s rodičmi, žije s manželkou Terezou a dcérkou Bertinkou. Pracuje na kúsku poľa, vypestoval si silný vzťah k pôde. Chodí do kostola, ale nežije podľa kresťanskej morálky — keď Bertinka ochorie, neposlal po doktora (ľúto peňazí). Po jej smrti vystrojí drahý kar. Podozrieva Jozefa z majetníckych chúťok.
Zaostalá, nepáčia sa jej Hanine úpravy v dome. V deň pohrebu Bertinky sa jej narodí syn — paralelný motív smrti a života.
Odišiel do mesta, pracoval v tehelni. Po prepustení v hospodárskej kríze sa vráti so ženou Hanou a synom Ďurkom. Spoznal súdržnosť robotníkov, odmieta kresťanstvo, zabudol na Boha pod vplyvom komunistických ideológov. Propaguje komunizmus.
Chce sa vrátiť do mesta — pozývajú ich Mackovci, rodina, u ktorej predtým bývali. Mestský pohľad, kontrast voči zaostalej Tereze.
Novela sa odohráva v chudobnej dedine na Kysuciach, kde žijú Haviarovci — starí a mladí. Žili dosť biedne. Vendel — syn, ktorý ostal doma, jeho žena Tereza, ktorá čakala dieťa, a ich dcérka Bertinka — všetci pracovali na kúsku poľa, vypestovali si silný vzťah k pôde. Majetok si poistia proti požiaru na vysokú sumu, ktorú s ťažkosťami splácajú.
Do dediny sa však vrátil z mesta druhý syn Jozef so ženou Hanou a synom Ďurkom, pretože bol prepustený z práce počas hospodárskej krízy. Jozef poznal súdržnosť a priateľstvo robotníkov. Doma je vítaný len rodičmi. Vendel si myslí, že si Jozef chce robiť nárok na dom a pole. Jozef a jeho žena začnú zavádzať úpravy v dome, ktoré sa nepáčia zaostalej Tereze a Vendelovi.
Keď Vendelovi ochorie dcéra, nepošle po doktora, lebo mu je ľúto peňazí. Dcérka zomrie a Vendel vystrojí kar, na ktorom spotrebuje viac peňazí, ako by dal na liečenie Bertinky. V deň pohrebu sa Tereze narodí syn.
Vendel ustavične zapára do Jozefa a podozrieva ho z majetníckych chúťok. Hana sa chce vrátiť do mesta. Túžba po peniazoch vedie Vendela k pokusu podpáliť chalupu (kvôli poistnej sume). Jozef však zbadá jeho úmysly a oheň zahasí. Vendel ho ohrozuje aj sekerou, avšak Jozef sa ubráni. Po tejto príhode sa Jozef rozhodne aj so ženou a synom opustiť rodný dom a dedinu a usadiť sa znovu v meste. Vie, že šťastie v rodičovskom dome nenájde.
Prostredie najchudobnejšej časti Slovenska — Kysuce — sociálne podmienky roľníkov a robotníkov. Verí, že prostredie ovplyvňuje človeka, zmena pracovného prostredia sa odrazí na povahe človeka.
Vendel je zlý, lebo žije na súkromnom majetku. Chodí do kostola, ale nežije podľa kresťanskej morálky.
Jozef je dobrý, lebo ako robotník pracoval v inom prostredí, oslobodil sa od vlastníctva pôdy, odmieta ideológiu kresťanstva, zabudol na Boha pod vplyvom komunistických ideológov. Propaguje komunizmus / socializmus.
Presvedčenie, že oslobodená práca prinesie oslobodeného človeka.
Protikladný vzťah dvoch sociálnych vrstiev: súkromného roľníka (aj keď chudobného) a robotníka. Svet tradičného slovenského roľníka Vendela, upätého na pôdu, nevzdelaného, ostro kontrastuje s rodinným svetom a názormi na svet „uvedomelého" robotníka Jozefa. Jozef ako predstaviteľ robotníctva je kladnou postavou / nositeľom pokroku.
V dielach socialistického realizmu sa musela uskutočniť premena jednoduchého roľníka alebo robotníka na človeka, ktorý si uvedomoval triedne rozdiely / svoju spoločenskú úlohu, ktorý sa vedome zapájal do činnosti robotníckeho hnutia alebo komunistickej strany.
Jozef pracoval v tehelni, nešiel by pracovať za nespravodlivú plácu, ani keby ostal nezamestnaný. Bol svedkom revolučných udalostí v Maďarsku a na Slovensku v roku 1919 — vyhlásenie boľševických republík rád v Maďarsku a na Slovensku.
V diele sa nekonajú žiadne vzbury a štrajky, ale slovami Jozefa sa propaguje revolúcia v Rusku (VOSR). Obhajuje Rusko, aj keď susedia upozorňujú, že tam ľuďom pobrali majetky (kolektivizácia poľnohospodárstva, zoštátňovanie podnikov / priemyslu). Hovorí, že pospájali majetky, aby ich obrábali spoločne, že sa tam ľudia učia.
Nájdu podľa Jilemnického Vendel a Tereza radosť z práce?
Podľa Jilemnického nie. Vendel je upätý na pôdu, ale jeho práca nie je oslobodená — je viazaná na vlastníctvo, na strach o majetok, na splátky poistky. Jeho „radosť z práce" je strach o stratu. Jilemnický (z marxistického pohľadu) tvrdí, že radosť prinesie len oslobodená práca — teda práca v kolektíve bez súkromného vlastníctva. (Pozn. — toto je ideologické tvrdenie diela, nie historická pravda; treba ho vedieť identifikovať ako ideológiu, nielen prevziať.)